Dušičky, Halloween, alebo Sviatok všetkých svätých?

Viete, o čom je tento blížiaci sa sviatok?

Sviatok všetkých svätých.

Sviatok Všetkých svätých je predovšetkým sviatkom katolíckej cirkvi. Na Dušičky, čo je druhý deň, sa v katolíckych kostoloch konajú zádušné omše za mŕtvych. Rituálne obrady konané počas tohto dňa sú známe u viacerých náboženstiev sveta, ale zádušné omše sú charakteristické len pre katolícku cirkev. Tento deň sa u katolíkov považuje za deň spomienky na tých, ktorí ešte nedosiahli blaženosť alebo sú vo fáze očisťovania a prípravy prechodu z očistca do neba. Cirkev už po stáročia spája s touto slávnosťou nádej na vzkriesenie. Je to deň radosti a nie strachu. Po vzkriesení Krista sa nachádzame na ceste do večného mesta, kde nás očakáva blaženosť všetkých tých, ktorí boli Pánom oslávení. To má byť zmyslom Slávnosti všetkých svätých. Začiatkom 20. storočia sa hlavne vo vidieckom prostredí rozšírila tradícia pálenia sviečok. Vence a kvetinová výzdoba pribudli až oveľa neskôr. Na Slovensku  sa začali dodržiavať aj určité rituály, napríklad na Orave a Liptove nechávali cez noc z 1. na 2. novembra na stole časť večere, pridali i chlieb a maslo, zámožnejší aj  pálenku ako jedlo  pre „dušičky“. Niektorí položili na stôl i nôž, aby si duše mohli z pečiva odkrojiť. Tradovalo sa, že ak by v túto noc zomrelí na stole nič nenašli, celý rok by plakali od hladu. Ďalším zvykom bolo rozdávanie jedla chudobným s prosbou o ich modlitby za pokoj duše.  Najčastejšie sa rozdával čerstvo upečený chlieb alebo menšie bochníčky tzv. duše alebo dušičky.  Ďalšou tradíciou bolo pečenie tradičného pečiva – žemlí v tvare hnátov, položených do tvaru kríža, ktoré sa zvykli nazývať aj ako „kosti svätých“.

Všetky tieto dni patria medzi spomienkové dni, ktoré sú venované zomrelým. Na Slovensku má úcta k mŕtvym veľmi silnú tradíciu a jej korene nachádzame už v pohanských časoch. Ľudia navštevujú cintoríny, na hroby kladú vence, či kvety a pália sviece. Tento zvyk má pôvod v keltskej tradícii – sviatku Samhaim, ktorý sa slávil v deň keltského Nového roka, čo pripadalo na 1. november. Kresťanstvo tento obyčaj prebralo a dalo mu nový obsah v podobe Sviatku Všetkých svätých (1. november) a následných Dušičiek – Pamiatky zosnulých (2. november). Podľa keltskej tradície sa v túto noc prelínajú svety mŕtvych a živých. Kelti zapaľovali oheň, aby mŕtve duše našli cestu do príbytkov živých, aby sa mohli zohriať a stráviť noc s pozostalými. Dnes nadobúda svetlo sviece symbol života. Počas samhainskej noci Kelti pálili figuríny ako symbol choroby.Ďalšia legenda hovorí, že v predvečer dušičiek vystupujú duše zomretých z očistca. Lampy sa namiesto olejom plnili maslom, aby si ho duše mohli vziať a potrieť ním rany, ktoré v očistci utŕžili. Verilo sa, že s ranným zvonením kostolných zvonov sa duše vracali späť do očistca. Pred vplyvom kresťanstva sa však verilo, že v danú noc mohli duše navštíviť náš svet až na 48 hodín. S dušičkami sa spájajú aj ľudové pranostiky. Jedna z nich hovorí, že ak na Dušičky prší, duše oplakávajú svoje hriechy.

Halloween

 

Halloeween. Ako by nás mohol minúť tento moderný spôsob oslavovania mŕtvych. Jeho sila presadzovať sa v našich končinách začala niekedy po roku 1989.Dovtedy pre nás neznámy sviatok sa začal aj v našich končinách udomácňovať. Ľudia začali zdobiť tekvice, organizovať párty v strašidelných kostýmoch či súkromné večierky plné hororových prekvapení. Ani majitelia obchodov nedali na seba dlho čakať. Začali vo zvýšenej miere ponúkať tekvice, kostýmy, masky, rôzne predmety na ozdobu domov a izieb. Hallowen prenikol aj do škôl, kde deti začali zdobiť tekvice a tiež masky na rôzne zábavné podujatia. Dovtedy cudzie tradície sa začali pre ľudí stávať samozrejmosťou, ktorej často ani dobre nerozumeli.

Pôvod slova Halloween je odvodené od All Hallows’ Even alebo All Hallows’ Evening, znamenajúce Predvečer všetkých svätých (31. október). Napriek katolíckemu názvu sa tomuto sviatku pripisuje nekresťanský pôvod. Teórií je viac: niekedy sa dáva do súvislosti s rímskym sviatkom Pomony (bohyne ovocia a semien) či s Parentaliami (sviatkom zosnulých), najčastejšie však s keltským sviatkom Samhain či Samuin (vyslov ako anglické sow-in), znamenajúcim koniec leta. Bol to sviatok, ktorým sa začínali prípravy na prichádzajúce zimné, a teda aj tmavšie mesiace (sviatkom Beltane zas Kelti slávili príchod jari). Nebola to slávnosť venovaná jednému konkrétnemu božstvu, ale skôr všeobecne všetkým nadprirodzeným silám (vrátane duší zomrelých), ktoré boli, prirodzene, neviditeľné, ale v tento deň mala byť hranica medzi prirodzenom a nadprirodzenom veľmi tenká, až priepustná, alebo odborným termínom antropológa, liminálna.Bol tento sviatok čímsi diabolským, kde stredobodom slávnosti bolo uctievanie satana? Ani náhodou.Ak to teda nebol sviatok spojený s uctievaním diabla, nie je stále pravda, že sa pri ňom vykonávali aj ľudské obete pohanským bohom? Zrejme nie. Jediné relevantné informácie o keltskom folklóre pochádzajú od rímskych autorov z 1. storočia pred n. l. (Caesar, Strabón, Diodorus Sicílsky). Problém s takouto asociáciou je však dvojaký. Po prvé, hoci spomínajú ľudské obete, ich spisy o keltských tradíciách vychádzajú z empirických pozorovaní ich sviatkov, no zároveň sa nachádzajú v polemickom kontexte, znevažujúcom keltskú „barbarskú” kultúru. Po druhé, ani jeden z týchto autorov nespomína sviatok Samhain. O keltskom Samhaine vravia až neskoršie diela, najskôr z 10. storočia, prepísané kresťanskými mníchmi (napríklad Tochmarc Emire a Serglige Con Culainn). V staroveku (a to v oveľa väčšej miere ako dnes) bolo štandardnou rétorickou zbraňou obviniť svojho intelektuálneho či kultúrneho oponenta z rôznych druhov nekalých a nemravných praktík. Strabón napríklad vo svojom diele Geografia po opise kanibalistických a incestných praktík u Keltov úprimne poznamenáva, že nejde o žiadne hodnoverné svedectvá. Nielenže Samhain nebol „diabolským“ sviatkom, ale pokiaľ vieme, nebol ani sviatkom mŕtvych. 

A čo tie tekvice?

Vyrezané tekvice sa u nás objavujú nielen pred domami či v oknách, ale aj ako výzdoba obchodov či ilustrácie v letákoch. Ich no tradícia má svoj starší pôvod. Po anglicky sa označujú ako Jack-o‘-lantern (alebo Will-o’-the-wisp) a spájajú sa s írskym príbehom o Jackovi. Ten podľa folklóru prekabátil diabla, ktorého najprv dostal na strom, na ktorý následne vyrezal kríž. S diablom uzavrel dohodu, že Jackovi nikdy nevezme jeho dušu. Jacka však pre jeho skutky nemohli vziať ani do neba, a tak musel naďalej blúdiť po zemi. Aby videl na cestu, diabol mu posmešne hodil nehasnúci uhlík, ktorý si Jack vložil do vydutej repy. Tento príbeh však vznikol až v 19. storočí, a tak si nie sme istí názvoslovím pre dnešnú halloweensku tekvicu (už nie repu ako kedysi). Zvlášť pozoruhodné je, že vyduté tekvice sa používali i pri vyššie spomenutom soulingu. Dopytujúci v nich mali sviečku, ktorá symbolizovala dušu uväznenú v očistci. Dnes sa do tekvíc vyrezávajú rôzne „strašidelné“ tváre, ktoré podľa niektorých reprezentujú folklórne bytosti (impov či goblinov) alebo majú za úlohu odradiť zlých duchov. Zmena v chápaní symbolu nastala v Amerike v 19. storočí. Prvýkrát bola potenciálne spomenutá v roku 1820 v diele Washingtona Irvinga Legenda o Ospalej diere (The Legend of Sleepy Hollow).

Tak, a už budete vedieť, o čom sú tie sviatky tajuplné.

Peter

 

Prepáčte, aktuálne máme skladom iba :productStock ks. Ak potrebujete viac kusov tovaru kontaktujte nás emailom na shop@demro.sk